Societas Apostolatus Catholici

P. Richard Henkes SAC – na ceste k blahorečeniu


  • P. Richard Henkes SAC – na ceste k blahorečeniu

    Celkom sa na neho nikdy nezabudlo. Jeho meno sa objavovalo stále nanovo. Ľudia znova a znova s vďačnosťou alebo so záujmom pozerali na ďakovnú tabuľu v jeho domovskej farnosti. Pri jeho hrobe neustále stoja modliaci sa ľudia na limburskom pallotínskom cintoríne. Avšak ako v Cirkvi, tak i v spoločnosti, potrebovalo toto ocenenie odporu proti nacistickému režimu svoj čas. Mnohé otázky sa radšej ani neotvárali, aby mali ľudia čas a silu na znovuvybudovanie po ničení a prevratoch II. svetovej vojny. Po r. 1968 nastúpil iný duch, ktorý postupne umožnil, aby sa objavila hrdosť na tých, ktorí čelili ideológii znevažujúcej ľudí a propagujúcej myšlienku nadčloveka. V rámci Cirkvi, ktorá pociťovala výčitky kvôli mlčaniu alebo nedostatočnému odporu voči tejto ideológii, narastal záujem o tých, ktorí vo svojej viere a príslušnosti k Cirkvi prejavovali tichý alebo hlasný odpor voči Adolfovi Hitlerovi a jeho prívržencom. Nespočetne mnohí zaplatili tento odpor svojím životom.
    V takejto fáze druhej polovice 60-tich rokov študoval P. Manfred Probst v Münsteri liturgiku, aby neskôr prevzal adekvátnu katedru na Filozoficko-teologickej vysokej škole vo Vallendare. V tomto období nadviazal prostredníctvom chórovej hudby priateľské kontakty s Čechmi, pochádzajúcimi z oblasti Plzne. Z toho vyklíčila v r. 1995 idea.
    A aj na vysokej škole vo Vallendare si pripomenuli 50. výročie úmrtia pátra Richarda Henkesa. Bola po ňom pomenovaná i jedna aula. Beate Heinen bola poverená namaľovaním obrazu. Pri hrobe v Limburgu sa medzičasom viackrát stretla skupina kňazov, ktorí prežili koncentračný tábor v Dachau. Udržiavali spomienku na p. Henkesa a požadovali jeho blahorečenie. Podporovateľom a takpovediac hlásnou trúbou tejto skupiny sa stal dlhoročný redaktor časopisu „Pallottis Werk“ (Dielo Pallottiho), páter Wilhelm Schützeichel, silno podporovaný profesorom dogmatiky vo Vallendare, pátrom Heinrichom Kösterom.

    List českej biskupskej konferencie


    V takejto priaznivej atmosfére pozval p. Probst biskupa Plzne, Františka Radkovského, do Vallendaru. Dávalo to zmysel, lebo p. Probst vedel, že p. Henkes bol v Hulčínskom kraji budovateľom mostov medzi Nemcami a Čechmi a že by teraz podobne mohol byť považovaný za patróna zmierenia oboch národov. A skutočne plzenský biskup vyzdvihol v svojej kázni práve tento aspekt života pátra Henkesa a taktiež sa v nej postavil za jeho blahorečenie.
    Za blahorečenie sa veľmi zasadzoval aj Georg Reitor, žiak pátra Henkesa v Sliezsku. So svojím spisom „Svedok viery v koncentračnom tábore, páter Richard Henkes, mučeník lásky k blížnemu“ urobil svojho váženého učiteľa známym aj mimo Westerwaldu a mimo okruhu pallotínov. Silným impulzom pre začatie procesu blahorečenia bol popri oslavách storočnice narodenia p. Henkesa v jeho rodnej farnosti v Ruppach-Goldhausene list českej biskupskej konferencie, v ktorom sa vyslovila za blahorečenie p. Henkesa. Tejto záležitosti bol veľmi nápomocný aj pontifikát pápeža Jána Pavla II. Vytvoril úplne nové povedomie pre chápanie procesov blahorečenia a svätorečenia. A v roku 2000 naliehal na to, aby sme sa znovu zahľadeli na mučeníkov 20. storočia. Na tomto pozadí sa provinciálne zhromaždenie pallotínov v r. 2001 rozhodlo oficiálne požiadať o blahorečenie.
    V cirkvi na to jestvuje procedúra riadená normami. V súlade s nimi sa Spoločnosť obrátila na limburského biskupa, aby začal „diecézny proces blahorečenia“. Na tento proces potreboval zo strany pallotínov „postulátora“. Hneď bolo jasné, že túto úlohu by mal prevziať p. Probst. Jeho úsilie, pedantéria, záľuby ako profesora i vysokoškolského politika, boli teraz vhodné i pre Causa Henkes. Lebo postulátor musí zozbierať všetky dokumenty, ktoré o kandidátovi ešte jestvujú, musí nájsť svedectvá o jeho smrti a musí napísať vedecky podložený životopis. A tak mohol biskup Franz Kamphaus slávnostne otvoriť 25. mája 2003 (Príslušná webová stránka na facebooku uvádza 25. apríl 2003!) v mariánskej svätyni v Limburgu biskupský proces blahorečenia. Pri tejto príležitosti pricestovali aj hostia z Čiech, spolu s biskupom z diecézy Ostrava-Opava, Františkom Lobkowiczom.

    Posledné slovo má Rím


    Biskup Kamphaus povolal vtedajšieho obhajcu, Dr. Johannesa z Eltzu, za biskupského splnomocnenca. Jeho úlohou bolo klásť otázky všetkým ešte žijúcim svedkom života p. Henkesa. Notárom procesu sa stal prof. Dr. Thomas Schüller (v súčasnosti v Münsteri) a prof. Dr. Peter Platen (dnes vedúci oddelenia cirkevného práva biskupského ordinariátu Limburg). Komisia teológov a historikov bola poverená preskúmať všetky písomnosti p. Henkesa.
    V januári 2007 boli všetky práce ukončené, akty mohli byť zapečatené a poslané do Ríma. Tam ich preložili do taliančiny a preskúmala ich Kongregácia pre kauzy svätých. P. Probst niekoľkokrát navštívil Rím, aby tieto práce sprevádzal a podporoval. Kongregácia predložila svoje Pozicio (Votum) v kauze Henkes pápežovi 11.12.2018 a ten rozhodol 22.12.2018, že p. Henkes môže byť zaradený do zoznamu blahoslavených.(Doplnené podľa aktuálnych informácií https://www.facebook.com/PaterRichardHenkes/ ).
    Postulátor si je vedomý toho, že mnohí v Cirkvi prijímajú blahorečenie ľahostajne alebo ho dokonca odmietajú. Nenecháva sa však odradiť. Veď blahorečenie znamená byť pozvaný k úcte. A tu poukazuje na slová p. Edwarda Fröhlinga: „Uctievanie neznamená postaviť niekoho na piedestál, ale dovoliť mu, aby sa ma dotkol, aby bol pre mňa výzvou vo viere a pre moju príslušnosť k Cirkvi.“

    P. Alexander Holzbach SAC, Das Zeichen, 02/2019, ISSN 2198-252X, Die Zeitschrift des Katholischen Apostolats

Blahorečenie je v septembri


Liturgická slávnosť k exhumácii urny pátra Henkesa


Spolu s postulátorom procesu blahorečenia p. Adamom Golecom, SAC, a prof. Matthiasom Kloftom, ktorý je splnomocnencom pre relikvie za biskupstvo, v utorok 30. apríla limburský biskup Georg Bätzing spolu so svojím dobrozdaním uschoval telesné pozostatky pátra Richarda Henkesa. Za sprievodu liturgickej slávnosti kamenári odborne otvorili na pallotínskom cintoríne v Limburgu urnový hrob pátra Richarda Henkesa. Po vybratí a dobrozdaní boli pozostatky zapečatené. Až do blahorečenia budú uschované v relikviriári biskupstva. Po blahorečení nájdu relikvie nové miesto v pallotínskom kostole P. Márie. Blahorečenie sa uskutoční v nedeľu 15. septembra v limburskom Dóme.
Urna s popolom pátra Richarda Henkesa sa dostala do Limburgu 7. júna 1945, približne mesiac po skončení vojny. Za prítomnosti jeho rodiny a spolubratov bola slávnostne uložená na kláštornom cintoríne. Bolo to na 20. výročie primícií, ktoré slávil vo westerwaldskom materskom spoločenstve Ruppach. 1. novembra 1990 bola urna preložená do hrobky limburských pallotínskych biskupov.
Podľa cirkevných predpisov majú byť pri blahorečení pripravené aj takzvané relikvie. U blahoslavených, ktorí boli spálení, sa za relikviu považuje popol. Okrem toho i predmety, s ktorými prišiel blahoslavený do kontaktu. zdroj: https://www.pallottiner.org/sterbliche-ueberreste-von-pater-richard-henkes-geborgen/


Pastýřský list u příležitosti výročí narození P. Richarda Henkese

Milovaní bratři a sestry,
dnešní Ježíšova slova v evangeliu nás vedou k samé podstatě života učedníka.
Je to život ponořený do tajemství Nejsvětější Trojice. Milovat Syna znamená zachovávat jeho slovo, a současně zakoušet jeho přítomnost i lásku Otce a Ducha svatého. V tomto postoji je možné si uchovat citlivost pro působení Ducha Svatého, který nás naučí všemu a připomene každé Ježíšovo slovo. V pravý čas.
S jeho pomocí dovedeme správně hodnotit každou situaci života, v jeho světle dovedeme přijmout vše, co nás v životě potkává, v jeho síle dokážeme překonat to nejtěžší, včetně své odevzdanosti až k případné oběti vlastního života.
Máli Kristus taková očekávání od těch, kteří ho milují, současně nás povzbuzuje, abychom se nebáli dát touto cestou, aby se naše srdce nechvělo a neděsilo,
jako srdce sirotků odtržených od milující náruče. Pán nás nenechává samotné. Svěřuje nám drahocenný dar svého pokoje, své lásky i dar Ducha poslaný Otcem v jeho jménu. Ježíš se po svém zmrtvýchvstání třikrát obracel k Petrovi s otázkou: „Miluješ mně?“, aby jej postavil na tento základ. A Petr posílen Duchem zakouší radost, že smí pro Krista trpět, že může nasadit svůj život pro tu nejradostnější zvěst, která přináší pokoj celému stvoření.
Bratři a sestry, jak jsme vděčni za každého svědka víry, ve kterém nahlížíme
tuto oddanou cestu učedníka. Žít Kristovým pokojem a stát se nástrojem jeho lásky. Dnes je tomu 119 let, kdy se v německém Rupachu narodil Richard Henkes. Pozdější kněz řádu pallottinů, exercitátor v polských Branicích a dalších městech, a nakonec správce farnosti Strahovice na území naší diecéze. Nikdo z nás
na začátku své životní pouti netuší, co nás čeká, jaké zkoušky prověří naši víru. Nevěděl to ani mladý Richard. Je dobře, když je nám od prvních chvil dop��áno čerpat z vědomí všeobjímající Boží lásky. Jak bychom zde měli děkovat svým rodičům, vychovatelům, katechetům a kněžím, i opravdovým přátelům na naší cestě. Skrze ně kladl Bůh do našeho srdce semínka víry, klíčky lásky i zárodky pokoje. Jak je dobře, když si tuto Boží lásku uvědomíme zejména v obtížných situacích života. Když objevíme, že je to znovu hlas Pána, který k nám v nitru promlouvá: „Ať se vaše srdce nechvěje a neděsí. Nebojte se, já jsem přemohl svět.“ Asi to musela být podobná Ježíšova slova, která vytanula v mysli
otci Richardovi, když se veřejně postavil ve svých promluvách proti šířícímu
se zlu nacismu, když neztratil nic ze svého zájmu o ovečky, od kterých byl násilím odtržen, a zejména, když se v koncentračním táboře Dachau, podoben svému Mistru, z lásky vydal v péči nemocným spoluvězňům, smrtelně nakažených tyfem.

„Nikdo nemá větší lásku než ten, kdo za své přátelé položí svůj život.“ Otec Richard zemřel sám nakažen touto nemocí 22. února 1945.
Velmi bych si přál, abychom s osobním duchovním užitkem nahlédli na život tohoto mučedníka lásky. Ať nám jeho příklad ukazuje ty situace, které v naší lásce k Bohu zaostávají. Kdy strach je silnější než víra, kdy pokoj se zmítá ve vlnách zmatku a nestálosti, kdy duše skomírá vědomím, že Bůh je vzdálen, a kdy osobní ohledy zastírají volání Ducha Svatého. Sám bych chtěl poukázat na tři oblasti,
ve kterých bychom se měli společně nasadit: 1. Mějme jako on odvahu angažovat se v misijním díle církve. 2. Nekolaborujme v žádném smyslu s dnešními ideologiemi, které jsou namířeny proti životu, rodině a důstojnosti muže a ženy. 3. Usilujme o bratrství se všemi lidmi bez ohledu na národnost či náboženství.
V naší diecézi chceme nabídnout několik příležitostí, jak se s touto osobností
víry seznámit. Možná jste již společně prožili křížovou cestu s tématem jeho života i slov. Tou nejdůležitější informací, kterou chci všem diecézanům oznámit, je,
že P. Richard Henkes bude z rozhodnutí papeže Františka v neděli 15. září 2019 blahořečen. Stane se tak v německém Libmurgu u pallottinů a doufám, že se tam i s některými z vás potkám. Jako bezprostřední duchovní přípravu na tento okamžik začneme v září novénu k P. Henkesovi. Společné díky za jeho blahořečení přineseme Bohu o Pouti národů ve Zlatých Horách na Maria Hilf
v sobotu dne 21. září 2019. Je připravena také putovní výstava o jeho životě, kterou postupně bude možné shlédnout v jednotlivých děkanátech. Věřím, že i skrze
naše media se o jeho životě ledacos dozvíme.
Velmi Vás všechny prosím o modlitbu, aby blahořečení P. Henkese přineslo diecézi nové duchovní dary, nové obohacení i inspiraci, a abychom nepromarnili to, co nám Bůh touto skutečností nabízí.
Duch svatý, jehož seslání se chystáme s církví oslavit, ať nás v naší snaze sjednotí a upevní. Žehná František Václav, váš biskup


  • Páter Richard Henkes – Zastavenia jeho života




    „…iba toto má zmysel: radikálne sa zodpovedať Pánu Bohu“

    Tieto slová napísal Richard Henkes – majúc pred očami hroziaci odsun do koncentračného tábora – v r. 1943 z väzenia v Ratiboře. Pomenováva tu niečo, čo sa tiahne ako červená niť cez celý jeho život: jeho vývoj a premenu od vlastnej vôle a konania k bezvýhradnej dôvere v Boha.
    Hlboko ho oslovovala dobrovoľná Ježišova obeta a počas svojho života sa čoraz viac prenechával láske a Božiemu vedeniu. Nasledujúce vylíčenie jeho života sa neustále zameriava na tento vnútorný proces dozrievania.

    Detstvo


    Narodil sa 26. mája 1900 v Ruppach-Goldhausene (Westerwald), Richard tu vyrastal so svojimi ôsmimi súrodencami vo veriacej rodine. Stretnutie s pallotínmi prebudilo v tomto nábožensky založenom mladíkovi túžbu stať sa kňazom a misionárom. Od r. 1912 navštevoval pallotínsky študentský domov vo Vallendar-Schönstatte. V tom istom roku sa tam stal duchovným páter Josef Kentenich, ktorý mal rozhodujúci vplyv na jeho formáciu. Keď boli starší žiaci povolaní do vojenskej služby, Richard prevzal zodpovednosť a riadiace úlohy v náboženskom žiackom spoločenstve, ktoré založil p. Kentenich („Mariánska kongregácia“). Jeho osobne zvolené motto „Všetko alebo nič“ ho predstavuje ako rozhodného a veľmi odhodlaného mladíka. Seba samého i ostatných porovnával podľa týchto vysokých ideálov.
    Počas r. 1918 bol povolaný k vojsku aj samotný Richard Henkes – bola to pre neho rozhodujúca skúsenosť, veď doposiaľ vyrastal iba pod ochrannými krídlami. Konfrontovaný so svetom, v ktorom jeho ideály nič neznamenali, sa ich snažil presadzovať vo všednom dni. Zažil na vlastnej koži, že tu dokonca veľa neznamenala ani jeho silná vôľa. Bol ušetrený nasadenia na front. V r. 1919 vo Vallendare zmaturoval.

    Vlastné ohraničenia


    Bol pevne presvedčený o tom, že ho Boh povoláva ku kňazstvu, vstúpil k pallotínom a v Limburgu absolvoval svoju pallotínsku formáciu a teologické štúdium. Jeho roky štúdia charakterizujú mnohé vnútorné boje. Je to obdobie zápasu o Boha a vieru – až k myšlienkam na samovraždu. Pociťoval ohraničenia svojich vlastných síl a vôle a ťažilo ho, že nedokáže naplniť ani ideály svojej mladosti. Zápasil s prísnymi požiadavkami života v spoločenstve, ktorým sa vzpierala jeho túžba po slobode, a podobne zápasil aj so svojou „zmyslovosťou“, ako označoval skúsenosť so svojou emocionalitou a túžbou po pozornosti. Už nenachádzal očakávanú pomoc od svojho predchádzajúceho duchovného otca. Najskôr to bolo bolestné, priviedlo ho to však k oslobodeniu z prílišného naviazania sa na neho a urobilo ho to samostatnejším a slobodnejším.

    V tomto období ho podržalo najmä hlboké presvedčenie o jeho povolaní od Boha. Chcel „počúvať Boží hlas, pochopiť jeho konanie“ . Bol to jednoznačný krok vpred od vlastného konania a vôle k pripravenosti všetko vložiť do Božích rúk. Napriek pokušeniam zostal Richard Henkes verný svojej ceste a 6. júna 1925 bol v Limburgu vysvätený za kňaza.

    Najskôr pôsobil ako učiteľ vo Vallendare. Ako novokňaz dokázal presvedčiť svojimi sviežimi a nekonvenčnými metódami, ktoré žiakov motivovali a podporovali. Po istom čase sa u nadaného učiteľa objavila tuberkulóza pľúc. Choroba znova konfrontovala pátra Henkesa s vlastným ohraničením síl a vynútila si dlhšiu zdravotnú prestávku, ktorá vystavila jeho dôveru v Boha ťažkej skúške.

    Po zotavení sa p. Henkes znova vrátil pracovať ako učiteľ: najskôr v Alpene (Dolné Porýnsko), potom znova vo Vallendare a neskôr od r. 1931 v Hornom Sliezsku. Tam sa stalo jeho vysporiadavanie sa s nacionálnym socializmom jeho druhým povolaním. V škole, pri kurzoch exercícií a v kázňach sa odvážne a jednoznačne zasadzoval za kresťanský obraz človeka. Čoskoro bol obžalovaný. Odsúdeniu unikol iba vďaka amnestii vyhlásenej v roku 1838 (po pričlenení Rakúska).

    Hľadanie rovnováhy medzi slobodou a naviazanosťou


    Pallotíni na to reagovali stiahnutím svojho ohrozeného spolubrata zo školskej služby. Potom pôsobil ako duchovný mládeže, exercitátor a od r. 1941 ako farár v Strahoviciach (vtedy Strandorf, dnes Česko, Hlučínsko). Do jeho farnosti patrili Nemci i Česi, ktorých vzájomné vzťahy boli napäté. P. Henkesovi veľmi ležalo na srdci, aby uzdravil rany a podnietil zmierenie. Boli to dobré roky, v ktorých farnosť vďaka nasadeniu svojho farára rozkvitala. Naďalej rozhodne čelil chápaniu nacionálno-socialistického obrazu o svete a človeku.

    V apríli 1943 sa dostal kvôli jednej kázni vo farskom kostole (Bránice, vtedajší Branitz) do väzenia. S uväznením najskôr zápasil. Ale jeho dôvera v Božiu ochranu bola silnejšia ako prirodzená túžba po slobode. Bol pripravený – aj ak by mal ísť „do lágra“. P. Henkes sa skutočne dostal do koncentračného tábora Dachau. Ako väzeň č. 49642 musel vykonávať nútené práce na rôznych postoch.

    Napriek celkovej náročnej situácii bol vnútorne upevnený. Jeho životné skúsenosti, najmä skúsenosť vlastnej obmedzenosti, jeho spiritualita, zápas s Bohom – to všetko sa vyvinulo do dôvery v Boha a poskytlo mu stabilitu. V Richardovi Henksovi rástlo presvedčenie, že je u Boha v najlepších rukách a že ho on povolal a postavil na toto miesto. Dokonca aj v neľudských podmienkach koncentračného tábora ho v prvom rade netrápila starosť o seba, ale o dobro ostatných.

    Podobne ako aj vo farnosti Strahovice mu záležalo na zmierení Nemcov a Čechov. So svojím spoluväzňom, neskorším pražským arcibiskupom a kardinálom Beranom, pokračoval v učení sa češtiny, s ktorou začal ešte vo farnosti.

    Dobrovoľne sa necháva uzavrieť



    Koncom roku 1944 prepukol v Dachau týfus. Bol postihnutý aj blok 17, v ktorom páter Henkes pracoval v „kantíne“ a ako tajný duchovný. Keď blok kvôli nebezpečenstvu nákazy izolovali, dobrovoľne sa nechal uzavrieť do karantény, aby mohol ľudsky i duchovne pomáhať chorým. Asi po desiatich týždňoch sa nainfikoval aj on. Richard Henkes zomrel 22. februára 1945.

    Jeden spoluuväznený kňaz sa postaral o to, aby sa zachoval popol zomrelého, ktorý bol neskôr uložený na limburskom pallotínskom cintoríne. Avšak to, čo po ňom zostalo, predstavuje viac ako iba jeho hrob. Georg Reitor, jeho niekdajší žiak a prvý životopisec, to sformuloval takto:

    „To, čo máme uchovať pre budúcnosť, je viac ako iba popol a hrob Richarda Henkesa. Mal by sa nám sprítomňovať ako žiarivý plameň … Chce nám ukázať, čo je láska… Svet, v ktorom prežívame svoje všedné dni, zvyčajne beží podľa opačných pravidiel: iných obetovať pre svoje blaho. Láska, ktorá naopak daruje svoj vlastný život, poukazuje na iný svet nad tým naším: na svet Boží. Je to práve táto sila, ktorá otvára vyšší svet, čo nakoniec robí smrť pátra Henkesa veľkou.“


    P. Manfred Probst / Vera Kessler, Das Zeichen, 02/2019, ISSN 2198-252X, Die Zeitschrift des Katholischen Apostolats



Odvaha dôverovať a milovať  – Premostenie k Richardovi Henkesovi


„Máme stupnicu od 1 po 10: nakoľko sa pokladáte za svätého?“ Neočakávaná otázka – pravdepodobne si mnohí pomyslia: „Ja, a svätý?!“ – A ak už, tak by som si možno mohol prideliť stupeň jedna, nanajvýš dva. – Ale vlastne to vôbec nie je vhodné…“
Na prvý pohľad nebude pre nás takto vhodný ani Richard Henkes. Priepasť medzi ním a naším životom sa zdá byť nepremostiteľná. Veď má tak málo spoločné s tým, čo nás zamestnáva v súčasnej dobe. A okrem toho: je to nevyhnutné, aby sme sa neustále zaoberali Treťou ríšou a koncentračnými tábormi?
Chápem takýto názor… Ako študent som býval s dvomi spolubratmi, ktorí boli v koncentračnom tábore. Nikdy som sa ich nespýtal na ich vtedajšie skúsenosti. Nie preto, že by som sa ich hanbil na to opýtať, ale preto, že ma zamestnávali iné veci – a ani mi na um nezišlo, že by ich skúsenosti mohli byť zaujímavé a cenné aj pre moje záležitosti a otázky.


Dnes by som sa vypytoval…


Medzičasom to ľutujem. Lebo čím viac sa zaoberám životom pátra Henkesa, tým mi je jasnejšie, že jeho životné skúsenosti môžu byť inšpiráciou a obohatením aj pre nás v súčasnosti.
Zaujíma ma napríklad, ako on a ostatní prežívali a zvládali psychické napätie v koncentračnom tábore. Ako zaobchádzali zoči-voči nesmiernemu ponižovaniu so zlosťou a hnevom. Koľko citu, aktivity a sily im vôbec ešte zostávalo pre slobodu a dôstojnosť, pre dobré, úctivé vzťahy, pre spravodlivosť a pravdu? Rád by som si vypočul, ako bolo vôbec možné dať uprostred toľkej neľudskosti priestor ľudskosti.
Ľudia dnes neustále opakujú, že sa cítia iba ako malinké koliesko v súkolesí. Väzni v Dachau museli pretrpieť najhoršie uponíženia. Strážou neboli nikdy vyvolávaní svojím menom, ale vždy iba pod svojím väzenským číslom. A to ešte potom museli svojich dozorcov úctivo pozdraviť a pritom si sňať svoju pokrývku hlavy.
Ako to páter Henkes dokázal, že neotupel, ale si zachoval povedomie svojej vlastnej dôstojnosti a dôstojnosti svojich blížnych? Ako dospel k tomu, že bol pozorný a súcitný voči svojim spoluväzňom a dokonca odpustil svojim nepriateľom?
A v neposlednom rade nanajvýš aktu��lna otázka, ako a či je vôbec možné zostať v takomto prostredí, úplne vzdialenom viere, kresťanom. Je ešte možné v koncentračnom tábore veriť v dobrého Boha – alebo či sa tu neudusí aj posledná iskierka dôvery v Boha. Čo sa tam ukázalo pre život viery ako podstatné a nepostrádateľné? – Ak by sme hlbšie uvažovali o vtedajších skúsenostiach, mohlo by nám to poskytnúť dôležité impulzy pre súčasnosť.


Veľmi veľa sa smiali, modlili, hľadeli do budúcnosti…


Sotva si to dokážeme predstaviť, ale väzni sa spolu dokonca smiali, ba robili si plány pre obdobie „potom“. A prežívala sa tam cirkev – zameriavajúc sa na podstatné: teda nemodlilo sa len v dachauskom „kňazskom bloku“, do ktorého sa dostali po r. 1941 všetci internovaní „nemeckí farárkovia“. Tu boli podmienky pre duchovných – prevažne katolíckych – o trochu znesiteľnejšie. Držali spolu a mali dokonca kaplnku: s oltárom, bohostánkom, sochou P. Márie a rannou omšou – dennodenné „únikové miesto“ pre mnohých.
Richard Henkes neustále písal vo svojich listoch, že silu a dôveru dostáva predovšetkým v modlitbe. Často zaznievalo podobné svedectvo spoluväzňov: „Boh mi nikdy nebol bližšie ako v koncentračnom tábore“. Silné slová, ktoré podnecujú pýtať sa na naše vlastné skúsenosti s blízkosťou a mocou Boha. Veľmi rád by som sa pozhováral s pátrom Henkesom o tom, čo jeho – a azda aj nás – v najhlbšom vnútri posilňuje, nesie a dodáva nádej.


„Ohromujúce – ale tak ako on by som to ja nedokázal nikdy …“


… zaznieva často pri rozhovoroch o vtedajšej dobe. Schopnosť obetovať svoj život však nebola vložená ani do kolísky Richarda Henkesa. Bolo to ovocie zdokonaľovania sa, s hlbokými koreňmi. Ako človek so silnou vôľou a vysokými ideálmi veľmi zreteľne v svojej mladosti prežil svoje ohraničenia. Niektoré veci, ktoré si predsavzal s jasnou rozhodnosťou, nedokázal. Veľmi ťažko mu padlo akceptovať to, takmer sa z toho zrútil.
Či to nie je skúsenosť mnohých ľudí: to, čo chcú, čo vlastne považujú za dobré a správne, sa jednoducho človeku nepodarí. Môže to privádzať do zúfalstva alebo rezignácie, či otupenosti.


Dôvera oslobodzuje


Po skúsenosti so svojou ohraničenosťou a bezmocnosťou, so svojou slabosťou a biednosťou, sa v Richardovi Henkesovi, v človeku so silnou vôľou, rozvinula úplne nová dôvera v Boha. „Preto budem teraz konať takisto, ako predtým vonku, aby som sa prenechal milému Bohu. To je vždy najlepšia cesta���, čítame viackrát v jeho listoch.
Nad vstupným portálom koncentračného tábora stáli cynické slová „práca oslobodzuje“. Uprostred tejto neslobody vyrástol Richard Henkes v svojej vnútornej slobode ponad seba samého. Jeho dôvera, že Boh koná práve v slabosti, ho uschopnila dôsledne sa zasadiť za pravdu, zmierenie a lásku, ba dokonca obetovať život. Ako mladík ešte konal viac podľa zásady „Kde je vôľa, tam je cesta“. Rôzne skúsenosti so svojou ohraničenosťou ho však priviedli k tomu, aby stále menej vkladal dôveru v seba samého, ale viac v Božiu silu. Je to proces, ktorý môže byť pre nás pozvaním a aj povzbudením: Aj ty sa so všetkými svojimi schopnosťami, ohraničeniami a slabosťami intenzívnejšie vydaj na cestu dôvery v Boha.


Z Božej moci


Provokujúca otázka z úvodu článku o stupni našej svätosti totiž zavádza nesprávnym smerom. Svätosť, blaženosť – to nie je ani morálno-etické úsilie, ani náboženský výkon. Je to pokoj, ktorý prichádza vtedy, keď sa človek úplne odovzdáva do Božích rúk. Kto dokáže napriek strachu a preťaženosti dôverovať, kto sa celkom necháva podržať Bohom, toho sila lásky víťazí nad ohraničeniami.
Život Richarda Henkesa dosvedčuje, čoho je schopná dôvera a láska. Je to živ�� pozvanie, aby sme sa nechali na túto cestu zlákať a povolať Ježišom Kristom. Môže nás povzbudiť, aby sme „so všetkými dôsledkami“ riskovali takú lásku, po ktorej azda aj túžime, ktorá však nesmierne prevyšuje naše schopnosti a naše sily.


Skúsenosti pátra Henkesa pozývajú…


…, aby sme sa vysporiadali s výzvami a otázkami o potenciáli a ohraničeniach nášho vlastného života. Tematické texty, obrázky, biblické úryvky a slová Richarda Henkesa sú podnetom k osobnému rozjímaniu a k spoločným rozhovorom o centrálnych otázkach života a viery.
Rozličné impulzy nám majú dodať odvahu, aby sme sa modlili v súlade so životom, teda oživujúco, a aby sme v rôznych životných situáciách všedného dňa riskovali dôverovať Bohu. Život pátra Richarda Henkesa môže provokovať a dokonca aj vyvolávať averziu…. Môže však prebudiť a posilniť aj našu vlastnú túžbu, nasledovať Ježiša a vkročiť do jeho školy dôvery a lásky.
P. Hubert Lenz

Vášeň pre evanjelium  – Vášeň pre ľudí



Čo pohýna človeka k tomu, aby „obetoval“ svoj život? Čo ho motivuje, aby riskoval a daroval svoj vlastný život v prospech iných, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve a v núdzi? Takáto povinnosť nejestvuje. Nikto nesmie porovnávať hodnotu ľudského života voči inému životu. „Darovanie života“ nemôže a nesmie nikto očakávať a už vôbec nie požadovať! Dokonca ani ten, kto sa usiluje o život podľa Evanjelia, nemá takýto „záväzok“.
„Božou oslavou je živý človek“, napísal jeden z cirkevných otcov do kroniky kresťanov. Pápež Ján Pavol II. z toho vyvodil ako základný princíp kresťanskej viery nasledovné: „Láska, cti si a obraňuj život, každý ľudský život, a slúž mu!“ Láska k životu zaväzuje k zachovaniu vlastného života ako aj k ochrane a obrane cudzieho života. Kto nemiluje svoj život, ale vyhľadáva smrť alebo bezmyšlienkovite riskuje, nemôže byť „mučeníkom“, svedkom kresťanskej viery!

Láska k životu


Určite nemožno vyčítať Richardovi Henkesovi toto, že by nemiloval život, aj svoj vlastný. Miloval svoju rodinu a Westerwald, svoju vlasť. „Túžba po domove“ je jedným zo základných motívov, ktoré sa vinú jeho životom. Miloval ľudí, ktorých stretával, a ktorí mu boli zverení: svojich žiakov, farníkov, spoluväzňov. Mal radosť zo srdečných stretnutí a vzťahov, a určite nebol v kontaktoch ostýchavý. Niektorým z jeho spolubratov bola jeho prirodzenosť, s akou nadväzoval a pestoval kontakty, skôr podozrivá.
To, čo ho spájalo s jeho „chránencami“, bolo jeho priateľstvo, založené na vzájomnej úcte. Nielen on pociťoval „túžbu po domove“ po svojej farnosti a tamojších ľuďoch – aj jeho postrádali: chýbal svojim rodičom a súrodencom, svojim farníkom, ktorí mu do poslednej chvíle posielali listy a balíčky s potravinami do tábora, ktorí sa modlili za neho a za jeho záchranu, ktorí mali o neho strach. Postrádali ho ako človeka, duchovného, sprievodcu a priateľa. Richard Henkes vedel veľmi dobre, že jeho vlastný život nie je bez hodnoty, cítil sa milovaný. Sníval a plánoval si život „po tom všetkom“, po vojne a väznení – chcel žiť, nie zomrieť – nie tak skoro, nie na tomto mieste.

Ako možno milovať svoj život a napriek tomu ho darovať


Je to azda „hrdinstvo“, prevaha, povedomie povinnosti, dôkaz „chlapskej nebojácnosti“? Alebo jednoducho neústupná nepoddajnosť voči tým, ktorí ho chceli vidieť uväzneného nielen navonok, ale ho chceli zdegradovať na bezmenné číslo, aby zlomili „väzňa 49462“ aj vnútorne?
Páter Henkes nebol „hrdinom z Dachau“. Poznal svoje opakované stroskotania v porovnaní s vysokými ideálmi, ktoré si predsavzal pre svoj život. Pri svojom zatknutí nariekal ako dieťa. V listoch prirovnával svoju situáciu k obrazu Ježišovej smrteľnej úzkosti. Nie, nebol hrdina – a vďaka Bohu sa naučil, že ním nemusí byť.

Život v zrkadle Evanjelia


Nech sa to zdá akokoľvek paradoxné – ale práve v prirovnaní Ježišovej úzkosti k „hrubému a tvrdému“ väzeniu sa ukrýva najhlbšia motivácia pre oddanosť života, ako ju prežíval páter Henkes: svoj vlastný život prezentoval a chápal v zrkadle Evanjelia. Nie je „hrdina“, ktorý vystupuje ako vzor v biblických spisoch. Je obrazom „baránka uprostred vlkov“, ustráchaný a uplakaný – a napriek tomu ochotný sa obetovať, so srdcom plným dôvery; ani kríž, ani smrť nemôžu spochybniť jeho spočívanie v Božej láske.
Keď bol Richard Henkes dieťaťom, zasiahol ho „plameň“ posolstva o Bohu, ktorý človeku darúva dôstojnosť, ktorý sa z lásky k svojmu stvoreniu sám „stáva maličkým“, aby ho mohol ako človek stretnúť „zoči-voči“. Páter Henkes miloval Evanjelium o Ježišovi, ktorý sa tak veľmi cítil ukrytý v láske, že „nič nemusel pevne držať v rukách“, a tak mohol darovať všetko, dokonca aj svoj život. Sloboda, pre ktorú Dorothee Sölle (pozn.: nemecká evanjelická teologická spisovateľka a poetka) nazvala Ježiša najšťastnejším človekom. Richard Henkes chcel žiť pre neho a s ním, chcel sa stať jeho „misionárom“.
To, čo hľadal, poklad svojho života, našiel v Ježišovi Kristovi. Nekonečná láska Boha zjavená v Ježišovi k nemu samému, ako aj ku každému človeku, bola „obzvlášť cenná perla“, o ktorej hovorí Sv. písmo. A táto perla, tento poklad môže vyvolať dynamiku, ktorá všetko premieňa, ktorá necháva všetko zažiariť v novom svetle. V svetle Evanjelia sa Richard Henkes naučil ináč vnímať život: naučil sa vidieť samotného Boha v núdznych a trpiacich ľuďoch, v tých, ktorí boli podobne malí, slabí, zraniteľní a diskriminovaní. K získaniu poľa, ornej pôdy, patrí aj prijatie často bahnistej, kamenistej, prašnej a podobne „blatistej“ skutočnosti. Žiť s pokladom v srdci znamená ponoriť sa do tejto nejednoznačnej, krehkej a často únavnej reality života v našom svete. Môžeme k tomu nabrať dôveru, lebo my sami sme pre Boha „perla“ a „poklad“, pre ktoré on sám všetko riskuje, dáva a premárni. Sme pre Boha tak veľmi cenní, že všetko vsadil na nás, a v osobe Ježiša sa vydal napospas námahe obrábania poľa.

Život z prameňa


Ako by mohol zaprieť samého seba a ochabnúť v poznaní a skúsenosti, že bez akýchkoľvek našich zásluh smieme žiť pred Bohom, súc ním úplne rešpektovaní?! Ako by mohol stratiť presvedčenie, že je správne odovzdávať dar viery ďalej?! To isté platí pre jeho presvedčenie, že tu nejde iba o pekné slová, o nábožné a povzbudzujúce kázne. Richard Henkes bol „vianočný človek“. „Slovo“ sa chce stať „telom“. Sv. Vincent Pallotti veľmi správne poznamenal: „Ak existuje vôbec nejaká cesta, aby sme urobili v tomto svete neviditeľného Boha, ktorý je nekonečná Láska, viditeľným, tak sa to môže udiať iba cez skutky lásky“. Slovami Richarda Henkesa: „Život je vážna vec!“
Prameňom jeho slobodného rozhodnutia nechať sa zavrieť s chorými na týfus, aby ich mohol ošetrovať a pomáhať im, sa v jeho živote stali tri „prúdy podzemnej vody���:
1. Láska k Bohu, ktorá sa zjavuje v spolutrpiacom Ježišovi, ktorý sa milosrdne obracia k človeku.
2. Empatia a pozornosť voči jednotlivcom, trpiacim a núdznym ľuďom, ktorá sa rozvíjala v nasledovaní Ježiša.
3. Poznanie, že koniec koncov nezáleží na pobožných slovách, ale na praktickom živote.
Pieseň pallotína Alexandra Diesenberga azda vystihuje tajomstvo, ktoré sa skrýva za obetavosťou ľudí, akým bol aj Richard Henkes a mnohí iní: „Bezhranične ti dávam svoj život, bláznivý, úplne zbytočný, márnotratný – lebo tvoja láska je oveľa viac bláznivá, úplne zbytočná, márnotratná a bezhraničná!“
P. Edward Fröhling, Das Zeichen, 02/2019, ISSN 2198-252X, Die Zeitschrift des Katholischen Apostolats


Svedectvá



„Pre p. Richarda Henkesa a pre ostatných dobrovoľníkov bola práca v barakoch s chorými na týfus priam neľudskou službou. Zametal dlážku, čistil prične, umýval telá vychudnuté na kosť, ktoré boli ušpinené, upotené a zapáchajúce, zbieral zavšivavené šaty a pálil ich. Pomáhal zomierajúcim, telesne zoslabnutým, morálne zosypaným dodával odvahu.“
PODĽA SÚBORNÉHO DIELA RALFA BÜSCHERA O VIACERÝCH SVEDECKÝCH VÝPOVEDIACH

M. PROBST HOVORÍ O JEDNEJ SVEDKYNI, KTOREJ NESKORŠÍ MANŽEL V R. 1945 PRACOVAL AKO VOJENSKÝ SEKUNDÁRNY LEKÁR V KONCENTRAČNOM TÁBORE V DACHAU:
Jej manžel, z domu vychovaný ako evanjelik, jej vraj často rozprával o nejakom Richardovi Henkesovi, ktorý láskavo zaobchádzal v barakoch s ťažko chorými na týfus, ktorý sa obetoval za chorých a zomierajúcich. R. Henkes sa s chorými veľa modlil a rozdával im sv. prijímanie.
Keď jej manžel rozprával o tomto Richardovi Henkesovi, často mával v očiach slzy. Pritom túto službu nemusel Henkes vykonávať, „robil to dobrovoľne“. Vraj sa aj s jej mužom častejšie pomodlil Otčenáš.
Pred svojou smrťou daroval R. Henkes jej manželovi malú Bibliu, ktorú po celý život opatroval ako drahocennosť.

ĎALŠIE SVEDECTVO
„Jeho pôstne kázne boli predmetom rozhovorov v celom meste. Vždy, keď kázal, bol náš kostol natrieskaný veriacimi i zvedavcami. Bolo cítiť, že sa odvážil hovoriť o tom, o čom si už mnohí z nás nedovolili vravieť.“
SPRÁVA SVEDKA O ROKOCH 1934/35

PANI EDELTRUD WIRRER HOVORÍ, ŽE P. HENKES ZAUJAL V OBDOBÍ 1941/42 JASNÉ STANOVISKO K PRIPRAVOVANÉMU PROGRAMU EUTANÁZIE V BRANICIACH (pozn.: v súčasnosti je Branitz mestskou časťou Cottbusu):
„Národnosocialistická propaganda to pripravovala cez letáky v školách… Fotografie ukazovali postihnutých s hydrocefalom (pozn.: nadmerné hromadenie tekutiny v mozgu) a so zmrzačenými údmi. Škodcovia na národnom majetku, lebo veď jedli a neprinášali žiadny úžitok pre ľud. Zdravý človek by musel týchto nepodarkov opatrovať po celý život… P. Henkes proti tomu protestoval. Nazval to vraždou bezbranných. To obralo nacistický režim o úspech v jeho snaženiach.“
Tým pani Wirrer myslela neúspešné snahy pohlavárov, ktorým sa nepodarilo získať súhlas ľudí pre ich plánované podlosti.

LIST P. HENKESA
„Spočiatku som sa ešte modlil za svoju slobodu, teraz som to prebojoval, a keď by som aj musel ísť do tábora, poviem rovnako Deo gratias ako pri mojom zatknutí.
Koniec koncov musím predsa dbať na to, čo som kázal … iným. Po dnešok ma Pán Boh viditeľne ochraňoval; preto nemám žiaden strach pred budúcnosťou. Boh mi aj naďalej bude udeľovať svoju milosť.
Moje dokumenty ležia v Berlíne na rozhodnutie… Ľudia sú vydaní napospas svojvôli človeka, a tak má ešte zmysel iba to jediné, radikálne sa odovzdať Pánu Bohu.“
„Ak budeš počuť, že idem do tábora, potom mi vyplň ešte jedno prianie. Vieš, že som s pátrom Hagelom žil v napätom vzťahu. Z môjho poverenia ho kvôli tomu popros o odpustenie, najmä však, že som sa o tom vyjadril už pred inými. Nechcem si so sebou vziať previnenie, ktoré je na mojej strane. Už dávno som mu odpustil a raz by som mu to bol rád sám povedal, ale som človek, ktorému to padne veľmi zaťažko. To je pýcha, a nech mi aj tú odpustí. Nemyslím, že by som mal ešte niečo k náprave u iných. Ale Tebe by som chcel z celého srdca poďakovať za dobro, ktoré som od Teba zažil…“
LIST Z 24. MÁJA 1943 Z VÄZNICE V RATIBOŘE HEDVIGE BUHLOVEJ (SPOLUPRACOVNÍČKA PALLOTÍNOV VO FRANKENSTEINE)


„Niekto tu musí byť, aby to povedal“


Angažovanie sa za pravdu a ľudskú dôstojnosť



Vraví sa, že pravda chráni najdlhšie. Z krimináliek poznáme, aké je ťažké vymyslieť si alibi. Principiálne je jednoduchšie povedať pravdu ako klamať. Pravdu si nemusíme vymýšľať. Lož je však potrebné vymyslieť. Je vždy falošná, vytvorená, vykonštruovaná. Kto klame častejšie potrebuje okrem toho dobrú pamäť.
Pravdu a lož je možné dobre rozoznať, pokiaľ sa pohybujeme v oblasti overiteľných faktov. Ale v súčasnosti žijeme v „postfaktickej“ ére. „Fake news“ – falošné správy – sa produkujú vedome a účinkujú. Pravda býva podriaďovaná vlastnému účelu. Je čoraz ťažšie rozoznať, čo je pravdivé – čo je skutočné – stráca sa vážnosť a význam pravdy. Aké dôsledky to má pre osobný, ako aj spoločensko-politický život, pociťujeme čoraz jasnejšie. „Koreňom dnešnej krízy je skutočnosť, že sme sa vzdali pravdy“, zdôraznil pápež Benedikt ešte v období, keď bol kardinálom.
S takouto rezignáciou sa stretávame už v rozhovore Ježiša s Pilátom. Keď Ježiš vypovedal, že musí vydať svedectvo o pravde, Pilát mu odvrával: „Čo je pravda?“ (Jn 18, 38). Ale je jeho otázka naozaj výrazom hľadania pravdy? Ježiš nedostal vôbec žiadnu šancu odpovedať. Pilát sa pýtal, krčiac pri tom ramenami. Skutočný záujem o orientáciu na pravdu nie je u neho zjavný.

Odvaha k pravde


Reakcia Piláta je priam zrkadlom rozorvaného zaobchádzania ľudí s pravdou. Jestvuje v nás túžba po jasnosti a pravde, po autenticite a čestnosti. Čo je naozaj pravdivé, to pomáha, aby sme sa dokázali orientovať a spoliehať sa, aby sa dôvera stala možná. Ale zároveň nám tak často padne zaťažko, aby sme sami boli jasní a pravdiví. Ak sú s pravdou spojené nevýhody, radi sa jej vyhneme.
Pravdivosť a autenticita si vyžadujú odvahu – všade a v každom čase. V období nacionálneho socializmu mohli stáť jasné a otvorené slová slobodu alebo dokonca život. Richard Henkes takúto odvahu mal. „Niekto tu musí byť, aby to povedal“:
 namiesto posluhovania verejnej mienke hovoriť jasnou rečou
 jednoznačne pomenovať neľudskosť režimu a pohŕdanie dôstojnosťou človeka
 označiť kult vodcu za náhradu namiesto náboženstva

Človek: stvorenie a Boží obraz


Zatiaľ čo nacistická propaganda označila niektorých ľudí (či skupiny ľudí) za „európsku zberbu“, Richard Henkes vystúpil slovom i činom za dôstojnosť každého jedného. Tí, ktorých opečiatkovali ako „zberbu Európy“, boli pre neho ľuďmi stvorenými na Boží obraz. To platilo najmä pre postihnutých, ktorí potrebovali pomoc a opateru. Neboli pre neho „škodcovia národného majetku“, ale ľudia. Na ich dôstojnosť a na ich potreby orientoval svoje konanie. Program eutanázie nacistov pomenoval bez okolkov „vražda bezbranných“.

Naproti tomu sa vtedajší uchvatitelia moci sami vydávali za pánov nad dôstojnosťou a pravdou. Vo svojej namyslenosti sa postavili na Stvoriteľovo miesto. Mysleli si, že oni sami môžu namiesto Boha určovať, komu prináleží ľudská dôstojnosť a komu nie. Niečo podobné mal zjavne pred očami sv. Pavol, keď napísal: „Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby, zobrazujúce smrteľného človeka“. (Rim 1, 23). Presne to sa udialo v Tretej ríši: namiesto podľa Boha sa meralo podľa človeka, podľa „árijského nadčloveka“.
Proti takémuto pokušeniu, aby sme sa postavili nad Boha, oslavujúc seba, namietal Romano Guardini už v roku 1937 svojou knihou o Kristovi „Pán“. Jeho dôvtipný protest proti vodcovskému kultu ho síce nestál život, ale miesto profesora.
Ľudská nadradenosť je časovo priam neohraničená. Pavol v každom prípade pokračuje: „… tí, čo Božiu pravdu zamenili za lož, uctievali stvorenia a slúžili radšej im ako Stvoriteľovi, ktorý je zvelebený naveky. (Rim 1, 25).

Hľadieť dopredu – nasledovať svedomie


Prameňom a mierou pravdy bol pre Pavla nepremenný Boh. Vyslovene prízvukuje schopnosť človeka spoznať pravdu. „Boh im to zjavil“, píše. (Rim 1, 19f) „Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo – možno od stvorenia sveta rozumom poznávať“ (Rim 1, 25).
Nepochybne jestvujú aj mylné predstavy a bludy. Ale v princípe je človek schopný spoznať pravdu. Každý ma v sebe priestor – určitý druh „vyhliadky“ – z ktorej môže hľadieť nahor: svoje svedomie. Tu, vo svojom najhlbšom vnútri, sa človek dotýka pravdy a spoznáva ju. A jeho svedomie ho volá, aby si spoznané aj osvojil a pretavil do vlastného života – aby bol pravdivý, aby si ctil ľudskú dôstojnosť.
Páter Henkes dosvedčuje, že svedomie nezávisí od toho, čo hovoria a myslia ľudia. Tam, kde to bolo potrebné, rozhodne vystúpil proti verejnej mienke – proti mainstreamu. Bol vychovaný a zameraný na biblické posolstvo, svedomie bolo pre neho záväznou smernicou, orientačným stredným deliacim pruhom na ceste jeho života. Pritom zažil na vlastnej koži, že svedomie môže byť nepohodlné, dokonca náročné. Bol to hlas svedomia, ktorý ho osobne povolával, aby napriek všetkému ohrozeniu života pomáhal chorým a zomierajúcim v barakoch s týfusom.

Boh ako miera a sila


Richard Henkes to myslel vážne. Nehľadal žiadne výhovorky, žiadne uľahčenia na spôsob: veď i ja sám som väzeň a obeť. Nenavrával si: žiada sa odo mňa nadľudská vec, veď tu zmôže niečo vykonať už iba Boh. Jedna známa modlitba zodpovedá celkom jeho mysleniu a konaniu:
„Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja, … Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia.“
V modlitbe sa človek so svojím svedomím vystavuje Božím požiadavkám. V koncentračnom tábore Dachau – a nielen tam – to znamenalo, že núdza blížneho ho priam nútila, aby núdzu utišoval. Richard Henkes nasledoval túto božskú požiadavku so všetkými dôsledkami, hoci sa tým on sám ocitol v núdzi, ba v ohrození života:
„Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali.“
Miera ľudskosti je pre Henricha Henkesa božskosť. Keď nás Boh stvoril, nevzal si za mieru nič menšie ako seba samého. „Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov“, žasne modliaci sa (Ž 8, 6a).
Páter Henkes sa tak podujal na takmer nesplniteľnú výzvu, ktorá s tým bola spojená – nie sebaisto a silou vôle, ale v dôvere v to, že ten, ktorý ho povoláva a niečo požaduje, dá aj silu, aby sa do toho pustil a zaoberal sa tým.
HELMUT MÜLLER / VERA KESSLER Das Zeichen, 02/2019, ISSN 2198-252X, Die Zeitschrift des Katholischen Apostolats


Modlitba sv. Františka Assiského:


„Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja. Daj, aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť; odpustenie, kde sa množia urážky; jednotu, kde vládne nesvornosť. Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia; vieru tým, čo pochybujú; nádej tým, čo si zúfajú; svetlo tým, čo tápu vo tmách; radosť tým, čo smútia.
Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali; skôr chápať iných, než aby mňa chápali; skôr milovať iných, než aby mňa milovali.
Pretože len keď dávame – nadobúdame; len keď zabúdame na seba – nachádzame seba samých; len keď odpúšťame – dostáva sa nám odpustenia; len keď odumierame sebe – povstávame k večnému životu. Amen.”



Richard Henkes nebol a nie je sám


Ekumenizmus mučeníkov



Richard Henkes patrí k veľkému zástupu svedkov viery, ktorí si tak boli vedomí, že ich nesie Boh, že sa na neho „dokázali úplne spoľahnúť“. Z ich tvárí a z ich životov nám vyžaruje prísľub Evanjelia:
„Teraz teda už niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi… Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré. … A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 8-1; 28; 38).
Mučeníkom našich čias je v Ríme vyhradený vlastný kostol: San Bartolomeo na ostrove Tiber. Tam možno vidieť ich tváre (prinajmenšom niektoré z nich) zoskupené na veľkej ikone: muži a ženy zo všetkých kútov sveta a zo všetkých kresťanských vierovyznaní. Hoci tam Richard Henkes nie je zobrazený, môžeme cítiť a tušiť, že sa myslí i na neho: ako ďalšia žiariaca tvár medzi väznenými v sovietskom gulagu, vedľa seminaristov z kmeňov Hutuov a Tutsiov. Títo kandidáti na kňazstvo sa zdráhali počas genocídy v Rwande (1994) , aby ich rozdelili podľa príslušnosti k ich kmeňu. Preto ich milície Hutuov, ktoré vnikli do kňazského seminára, všetkých zavraždili. Richard Henkes patrí k nim. Stojí na strane Oscara Romera, Dietricha Bonhoeffera a evanjelického farára Paula Schneidera, ktorý našiel vo svojej farnosti Hunsrück odvážne slová proti ideológii národného socializmu. Preto najskôr skončil v Koblenzi vo väzení, potom bol deportovaný do koncentračného tábora, kde sa stal „evanjelizátorom z Buchenwaldu“.

K veľkým znameniam nádeje tohto zhromaždenia patrí i to, že kresťania zo všetkých konfesií môžu odhaliť, že Boh nepôsobí so svojou milosťou iba vo vlastnej cirkvi. Boh pôsobí, volá, posilňuje, omilosťuje, oslobodzuje a vykupuje aj „vonku“: u „iných“, ktorých sme príliš dlho nepovažovali za k nám patriacich, niekedy sme v nich dokonca vnímali ako protivníkov a nepriateľov.
A tak sa stala hrôzostrašná skutočnosť útlaku a prenasledovania so svetlom toľkých svedectiev viery, dôvery a odovzdanosti „miestom ekumenizmu“ – miestom úžasu nad Božou veľkosťou, za všetkými hranicami, ktoré sme postavili. Jednota, ku ktorej volá Boh nás i všetkých ľudí z kresťanských konfesií – je už skrytým spôsobom dávno tu. Kto by sa odvážil „čisto“ od seba odtrhnúť Dietricha Bonhoeffera a Oscara Romera, Paula Schneidera a takisto aj Richarda Henkesa?
S nimi žiari jediná svätá Božia Cirkev: v Buchenwalde a v Dachau, v malých farnostiach v Hunsrücku a Westerwalde, u luteránov, anglikánov, katolíkov i ortodoxných … v Spoločnosti pallotínov i na evanjelickej fare v Dickenschiede a Womrathe.

P. Edward Fröhling, Das Zeichen, 02/2019, ISSN 2198-252X, Die Zeitschrift des Katholischen Apostolats



K Márii



Mária, bez obáv do tvojich nežných rúk svoje vkladám.
Na cestu s Ježišom vezmi ma, prosím ja, biedny Adam.
Ako tvoje srdce, žiadne iné tak pre Krista nehorí.
Ako tvoja láska, žiadna iná tak nie je mu po vôli.

Verše „K Márii“ od sr. Reginy Mostovej si nechal Richard Henkes vytlačiť v r. 1925 na svoje primičné obrázky. Text v druhom riadku poukazuje na jeho hlboký pohľad na nasledovanie kríža, na ktoré bol ako kňaz pripravený. Ukazuje jeho uctievanie Ježi��ovej Matky a jeho povedomie, že ho sprevádza. Úctu k Márii nasával takpovediac s materským mliekom vo svojej rodine a vo farskom spoločenstve. Posilnila sa cez jeho skúsenosti počas školských liet vo Vallendare. Lebo pallotínsky život vždy znamená aj uctievanie Ježišovej Matky. Je patrónkou diela sv. Vincenta Pallottiho, uctievaná ako „Kráľovná apoštolov“. Richard Henkes sa vo Vallendare okrem toho stal aktívnym členom Mariánskej kongregácie, z ktorej neskôr vzniklo schönstattské hnutie; dôveroval svojmu špirituálovi p. Josefovi Kenntenichovi. Pre Schönstatt sa stalo typickým zobrazenie „Trojnásobne zázračnej Matky“ (Mater ter admirabilis), ktoré malo pre p. Henkesa po celý život veľký význam. Tento obraz dal o. i. vyhotoviť aj do kostola v Strandorfe.
Cez formulu zasvätenia pri vstupe do Mariánskej kongregácie v r. 1916 si vyvolil Máriu za svoju „Pani, Orodovníčku a Matku“. Posledná veta tejto formuly znie: „Spomeň si na mňa a neopúšťaj ma v hodine mojej smrti.“ Nikto nevie, ako často sa Richard Henkes modlil v Dachau pred obrazom Madony v kaplnke bloku pre kňazov, ako často tu ticho vyslovoval svoje otázky a prejavoval svoju dôveru. So zopätými rukami? So slzami? Rozpamätával sa na slová modlitieb z roku 1916 a 1925?
On ich prežíval, lebo pri svojej činnosti i modlitbe sa vždy spoliehal na Máriin príhovor, a aj iným odporúčal, aby dôverovali Ježišovej Matke. Podľa príkladu z domu, podľa sv. Vincenta Pallottiho i zo Schönstattu bolo pre neho uctievanie P. Márie samozrejmou súčasťou jeho zbožnosti. Podobne to bolo aj s ružencom. S jeho tajomstvami porovnával svoj život, a tým aj svoje vedomé nasledovanie Krista, keď písal svojej matke z väzenia v Ratiboře: „Doposiaľ som kráčal cestou radostného ruženca. Keď som stál na kazateľnici alebo v prednáškovej sále, tak to bolo veľmi radostné kňazské pôsobenie. A keď sa teraz, drahá matka, často modlíte pred krížom bolestný ruženec, pamätajte na to, že na tejto ceste kráčam so Spasiteľom. To pre kňaza nie je hanba. Či budem ešte prežívať slávnostný ruženec tu na zemi alebo až v nebi, prenechávam láskavému Bohu.“
Richard Henkes bol hlboko veriaci človek, ktorý podobne ako Mária vyriekol svoje Áno na cestu svojho povolania – so všetkými dôsledkami.

hz, Das Zeichen, 02/2019, ISSN 2198-252X, Die Zeitschrift des Katholischen Apostolats


Nemožné sa stane možným


Rast v dôvere v Božiu silu



Viera nie je otázkou štatistiky. Ako každý iný vzťah aj viera je osobným procesom. V tomto procese rozvoja a dozrievania ide o to, aby sme sa „v slobode celkom zverili Bohu, aby sme sa vložili do jeho rúk“. Takáto celostná dôvera nie je výkon, ktorý môžeme podať my, ale vždy je to „dar“, ako to hovorí II. vatikánsky koncil.
Vnútorná sloboda dokázať sa zveriť Bohu nikdy nie je niečím, čo by mohol človek „dosiahnuť“ v určitom okamihu a potom „vlastniť“. Nie je možné, aby sme sa jednoducho vieru naučili; viera sa mení, neustále nanovo ju vybojovávame a vždy nanovo sa aj prejavuje. Viera je celoživotný proces (možného) rastu, prehlbovania, dozrievania.
Rovnakým spôsobom to platí pre svätosť, pre toto spoločné povolanie všetkých kresťanov, ktorí sú Božím obrazom. Čo iné je „svätosť“, ako život prežitý v spätosti s Božou láskou a v dôvere v neho – so všetkými ohraničeniami, obavami a pochybnosťami, ktoré do nášho sveta prináša so sebou ľudský život.
„Viera“ podobne ako „svätosť“ je pojmom, vyjadrujúcim cestu. Opisujú stávanie sa, proces, život: jednoducho „nie sme“ svätí, pohybujeme sa (dúfajme) neustále dopredu, aby sme takí boli, tak žili.
Nádherne to vyjadrujú modlitby z omšového misálu:
Tajuplný Bože,
si nevypovedateľne väčší,
ako to my, ľudia, kedykoľvek dokážeme pochopiť.
Bývaš v neprístupnom svetle, a predsa si pri nás tak blízko.
Si tu!
Tvoja prítomnosť nás obklopuje a preniká
ako vzduch, ktorý dýchame,
bez ktorého nemôžeme jestvovať.
Pomôž nám, aby sme ti dokázali úplne dôverovať –
a žiť a zomierať bez strachu.

Pretaviť slovo do života


Richard Henkes asi o sebe nikdy netvrdil, že je „svätý“. Na to sa príliš dobre poznal. Vedel, aký obmedzený bol on sám vo svojej schopnosti milovať, prežívať milosrdenstvo, dôverovať. Zoči-voči Bohu, ktorý je „nekonečná láska a milosrdenstvo“ (sv. Vincent Pallotti), sa javí „vlastné“ predsa len príliš nepatrné.
Richard Henkes sa neustále pokúšal vyjadriť vlastnými slovami svoje dojatie nad prisľúbením, že sme Bohom milovaní a chcení. Hovoriť o takmer neuveriteľnej dôvere, ktorú Boh vkladá do nás nepatrných a nedokonalých ľudí: človeče, si – s tvojou nepatrnou silou – schopný, zažať v tomto svete moje svetlo, moju lásku. Si schopný urobiť badateľnou a zjavnou moju náklonnosť, prostredníctvom toho, čo konáš a dávaš, cez tvoje slová a skutky. Si ako človek schopný participovať na tom, aby sa moje „Slovo“, moje „Áno“ k svetu, k ľuďom, k môjmu milovanému stvoreniu, stalo „telom a krvou“. Si povolaný, aby si jemu, „Slovu“, neustále prepožičiaval „ruky a nohy“.
Mária sa stala pre Richarda Henkesa veľkým vzorom. Ona, ktorá bola schopná počúvať Božie slovo a tak veľmi dôverovať jeho prisľúbeniam, že dáva k dispozícii svoj život, aby sa Boh mohol narodiť do tohto sveta. Takto ako žiak vstúpil: nadšený z Evanjelia, fascinovaný Máriou, ktorá takpovediac „pretavila Slovo do života“, povzbudený k tomu, aby on sám stál čoraz viac k dispozícii k tomu, aby sa Boh stával zjavnejším a rukolapnejším. Richard Henkes napísal svoje zdôvodnenie, prečo sa chce stať pallotínom, stručne a jasne: „Myslím si, že mám povolanie!“

Od chcenia k dôvere


So želaním, že sa chce stať misionárom, apoštolom, Božím poslom, sa pre neho začala dlhá cesta. So svojím životom chcel zodpovedať veľkosti povolania k viere a k svätosti, ktoré je koniec koncov povolaním všetkých kresťanov, krstným povolaním.
Richard Henkes začal túto cestu života a viery ako „človek pevnej vôle“, chcel zodpovedať Božím prisľúbeniam, chcel sa stať svätým. Bol fascinovaný pallotínmi, ktorých zažil vo svojej vlasti, ich nadšením pre misie. Ako žiak si vzal za vzor veľké misionárske postavy, ktoré rozosievali Evanjelium s nasadením svojho života v Číne a v Japonsku. A bol presvedčený o princípoch svojich učiteľov, že pre jeho vydarený život apoštola záleží na vlastnej rozhodnosti, na cieľavedomosti, na neustálej „sebavýchove“. Aby zabránil polovičatosti a vlažnosti, sám si stanovil prísny režim dňa, ktorý mal slúžiť tomuto životnému cieľu.
V priebehu rokov s touto cestou, keď staval na vlastnej sile a vlastnou vôľou chcel dospieť k dokonalosti, stále viac narážal na svoje hranice: musel sa naučiť, že je „iba“ človekom, skrz naskrz, so slabosťami a chybami. Ani vlastná vôľa, ani železná disciplína nakoniec nevedú k cieľu, skôr k preťaženiu a zlyhaniu.
Život v Božích rukách
Richard Henkes sa namáhavo učil, ako sa zriekať vlastných plánov a výkonov z vlastnej vôle, čo sa jeho životom vinie ako červená niť. Najmä pre jeho posledné roky bolo typické rozlúčenie sa s jeho predchádzajúci sprievodcami a učiteľmi, ideály ktorých už nechcel, ani nemohol zdieľať. Tieto procesy prestrihnutia pupočnej šnúry a vlastného rastu a dozrievania mali predovšetkým jedno smerovanie: ak budem stavať na sebe a na svojich výkonoch, som „stratený“. Naučiť sa veriť, naučiť sa darovať, stať sa svätým – toto všetko sa môže podariť a podarí sa iba v zrieknutí sa „vlastného ja“. Deje sa to v ponorení sa do dôvery v Božie konanie a milosť, v Boha, ktorý môže konať bez našej zásluhy svoje zázračné diela, ak sa mu človek „vydá do rúk“.
Čoraz viac a viac sa stávalo jeho životným postojom, že sa prenechával plný dôvery Bohu, ktorý pôsobí tajuplne a často nepochopiteľne. Učil sa dôverovať prisľúbeniu, že Boh miluje a potrebuje nás nepatrných ľudí, nie ako bezchybný odtlačok svätých, ale ako „krehké nádoby pre poklad jeho účinnej moci“. Po svojom zatknutí Richard Henkes v jednom liste napísal: „Na začiatku som sa ešte modlil za svoju záchranu a oslobodenie… „. Čo „píše“ neskôr, nie na papier a atramentom, ale svojím životom, je prežívané svedectvo schopnosti darovať sa v dôvere v Boha, ktorý nás drží v svojich rukách, nech sa deje čokoľvek. Život Richarda Henkesa ukazuje v temnote cesty v ústrety smrti takmer hrôzostrašné „vyslyšanie“ modlitby:

Si tu!
Tvoja prítomnosť nás obklopuje a preniká
ako vzduch, ktorý dýchame,
bez ktorého nemôžeme jestvovať.
Pomôž nám, aby sme ti dokázali úplne dôverovať –
a žiť a zomierať bez strachu.
Svätí nie sú ľudia, ktorí sú schopní zo seba samých vykonať niečo „nad-ľudské“ – svätí sú „iba“ ľudia, dôverujúci, ktorí otvárajú Bohu priestor, v ktorom môže pôsobiť. Svätec v Dachau, to nie je ľudský výkon, to je Boží zázrak!

P. Edward Fröhling, Das Zeichen, 02/2019, ISSN 2198-252X, Die Zeitschrift des Katholischen Apostolats


Zviazaný, a predsa slobodný


Žiť pozbavený pút – milovať zo srdca



Kto by ju nepoznal, túžbu po slobode a sebaurčení. My sami chceme určovať ako budeme žiť, čo vykonáme a čo zanecháme. Číha na nás veľké nebezpečenstvo, že všetko, čo obmedzí našu vlastnú slobodu, budeme považovať za uponíženie a ohrozenie: blížnych i autority, nariadenia i hodnoty, a nie v poslednom rade i Boha. Adekvátne tomu nás rýchlo premôže strach, odmietnutie a frustrácia.
Mladý Richard Henkes bol od začiatku inšpirovaný schönstattským hnutím a usiloval sa o to, aby sa stal slobodnou, sebaurčujúcou osobnosťou. Nechcel byť satelit, ale chcel žiť iba to, čo vo svojom svedomí spoznal ako pravdivé a správne. Už čoskoro pocítil, že mu uskutočnenie tohto vysokého ideálu nepadne ľahko. Neustále v sebe pozoroval sily, ktoré svojou vôľou nedokázal dostať pod kontrolu. Vlastná emocionalita a „zmyslovosť“ ho mohli akurát tak uväzniť. Zreteľne zažil ohraničenie svojej túžby po dokonalosti.
Richard Henkes sa vystavil tomuto zápasu. Chcel žiť slobodne, svedomito a autenticky. Pôvodne šiel k pallotínom, aby sa stal misionárom. Ale keď potom mal v roku 1927 odísť do Južnej Afriky, mal námietky. Medzičasom našiel v povolaní učiteľa a vychovávateľa toľko radosti a naplnenia, že v tomto uvidel svoje povolanie. „Azda to smiem napísať celkom otvorene, lebo by som ináč musel oklamať sám seba.“ – napísal svojmu provinciálovi.
Páter Henkes uvidel v svojom nadaní a v svojich naplňujúcich skúsenostiach Božie volanie. Chcel ho nasledovať. Už v r. 1923 sa vyznal: „Som pravdivý a chcem taký zostať, hoci by ma pravda zničila!“ Bolo pre neho nesmierne dôležité, aby bol rýdzi, identický, autentický.

Niekto musí povedať pravdu


Po uzurpovaní moci národným socializmom patrilo k tejto autenticite a pravdivosti aj to, že sa obratom jasne vyhranil proti obrazu o svete a o človeku v takom chápaní, ako ho predostrel národný socializmus. Nešetril otvorenými slovami, a keď mu jeho sestra Regina radila opatrnosť, odvetil jej: „Niekto to predsa musí povedať!“
Tak, ako rád páter Henkes vystupoval vo svojom učiteľskom a vychovávateľskom povolaní, tak rád bol aj kňazom: ohýnať chrbát a krčiť sa nedokázal a nechcel. Vzdoroval ideológii a statočne čelil svojim despotom. Áno, bol taký slobodný, že hovoril pravdu a zlo pomenoval podľa mena.
Takže to bola iba otázka času, kedy sa mladý pallotín dostane do konfliktu s pohlavármi. Keď bol v r. 1937 obžalovaný, unikol ešte odsúdeniu kvôli generálnej amnestii (1938).
Aby sa zabránilo konfliktom s vrchnosťou, bol vyňatý zo školskej služby a celkom vyčlenený pre pastoráciu, kázanie a exercície. Nebol to však ústup. Keď raz páter Henkes uvidel jedného špicľa, ako si počas kázne horlivo zapisuje poznámky, slobodne riekol: „Povedzte pánovi tam vpredu, že sa nemusí tak veľmi namáhať, ale si spokojne môže v sakristii vyzdvihnúť rukopis.“ Odvážne slová, podčiarknuté značnou dávkou humoru. Áno, bol tak slobodný.

Spočiatku som sa za slobodu modlil…


Potom, ako sa v roku 1937 musel vzdať svojho učiteľského a vychovávateľského povolania, nesmel po svojom opätovnom uväznení (1943) pôsobiť viac ani ako farár. Sloboda a sebaurčenie boli preč. „Spočiatku som sa ešte modlil za svoju slobodu“, napísal v jednom liste, „teraz som to prebojoval, poviem … Deo gratias.“ A týmto „Deo gratias – Bohu vďaka“ vyjadril svoj súhlas so slovami: „Bože, prijímam to, hovorím ÁNO, dôverujem tvojej prítomnosti a láske a ďakujem ti za ne.“ Práve ako uväznený našiel páter Henkes novú, hlbšiu slobodu. Naučil sa hovoriť ÁNO k tomu, čo sa deje a čo sa nedá zmeniť.
Mnohé v našom ľudskom živote je nezmeniteľne dané. Mnohé životné okolnosti sú mimo nášho dosahu – už len fakt, že vôbec existujeme. Podobne nemôžeme zvrátiť utrpenie, ktoré sa nám prihodilo, ani vlastné chyby, ani odvrátiť našu smrteľnosť.

Brániť sa alebo sa odovzdať?


Pri takýchto hraničných zážitkoch si možno zúfať, reptať a zničiť svoje sily – ale nedosiahneme tým nič. Samotná situácia je mimo dosahu našej slobody. Zmeniť sa dá iba vlastné nastavenie – osobný postoj k nemu. Namiesto pretekov s búrkou sa môžeme pokúsiť odovzdať sa do situácie – takej, aká je. Netkvie v tom hlbšie, ba dokonca vlastné sebaurčenie: keď povieme napriek nezmeniteľným danostiam áno, a aktívne tvoríme to, čo je možné? Pre pátra Henkesa to znamenalo akceptovať uväznenie a tento priestor pretvárať z kresťanskej pozície.
Síce navonok zviazaný, ale vnútorne sa stáva stále slobodnejším: slobodný vyrieknuť pravdu, slobodný prijať svoje uväznenie v Dachau ako miesto, kam ho povolal a poslal Boh. Na zlo chcel reagovať dobrom, s obetujúcou sa láskou. A keď pocítil, že baraky s chorými na týfus sú pre neho Božím volaním, miestom, kam ho postavil Pán, tu vyrástla jeho sloboda aj k tomuto ÁNO.

Čo ho oslobodzovalo?


Každý človek má „veci“, ktoré sú pre neho nedotknuteľné a sväté: zväzky, vzťahy, hodnoty, ktorým sa podriaďuje všetko ostatné. To, čo je nám sväté, nás môže k niečomu uschopniť, ale môže naše sily aj zviazať a urobiť nás neslobodnými.
Pre pátra Henkesa bola veľmi dôležitá sloboda a život v sebaurčení. V priebehu rokov stále viac zažíval a spoznával, v čom nachádza skutočnú slobodu: v odovzdanosti Bohu a v dôvere v neho. V Dachau o tom dokonca kázal. Nadväzujúc na slová „Nič nás nemôže odlúčiť od lásky Kristovej…“ (Rim 8, 31-39), vyzýval prítomných k tomu, aby nezmeniteľnosť väznenia, ktoré teraz musia pretrpieť, premenili na bohoslužbu, na miesto odovzdanosti Pánovi. Povzbudzoval svojich spoluväzňov, aby súčasné trápenie prijali z lásky k Bohu a pozitívne ho pretvorili. A to, čo kázal, aj sám prežíval: bol ochotný sa deliť, ošetrovať, odpúšťať – a bol stále slobodnejší, aby miloval z celého srdca.
V koncentračnom tábore sa páter Henkes denne modlil modlitbu „Pane, nech sa mi stane, ako chceš ty…“. Náročná modlitba, ktorá vyjadrovala jeho rastúcu dôveru v Boha a jeho túžbu po celkom novej slobode. Po slobode, ktorú Boh neobmedzuje, ale až cez neho je možná.

INGRID ENGBROKS / P. HUBERT LENZ, Das Zeichen, 02/2019, ISSN 2198-252X, Die Zeitschrift des Katholischen Apostolats


Táto obľúbená modlitba p. Ruperta Mayera prirástla k srdcu aj p. Richardovi Henkesovi. V Dachau sa denne modlieval náročné a provokatívne riadky.
Pritom nešlo ani o podriaďovanie sa, ani o slepú poslušnosť. Ten, kto sa ju modlí, skôr vyznáva svoju vieru v bezhraničnú Božiu prítomnosť a lásku.
Modlitba je výrazom radikálnej a bezvýhradnej dôvery v otcovskú Božiu starostlivosť, ktorej sa modliaci celkom oddáva.

Pane, ako ty chceš …


„Pane, ako ty chceš, nech sa mi stane,
a ako ty chceš, s tebou chcem ísť, Pane;
pomôž rozumieť tvojej vôli! Amen.

Pane, kedy ty chceš, vtedy je načase, áno;
a kedy ty chceš, som pripravený, večer i ráno;
dnes i po celú večnosť chcem žiť len s Pánom.

Pane, čo ty chceš, to prijímam,
a čo ty chceš, je zisk, večný Pán;
som tvoj majetok, môj Lásky plam.

Pane, lebo to ty chceš, preto je to dobré;
a lebo to ty chceš, odvahu žobrem.
V tvojich rukách je srdcu tak dobre!“